Keď nesvietiš, nezacláňaj!

16. června 2011 v 22:06 | Federico García Lorca |  Bláboly
Ja idem zľava a ty tiež!



Ou jé! Džízs, vďak! Skúšky som dala na dva plus. Áno, na to plus si potrpím. Lebo taká jedna harpya mala dva mínus a, povedzme si úprimne, ja mám oveľa lepšie vyjadrovacie schopnosti ako ona. Tscha! Neviem, ako sa jej to podarilo, ale neserme sa. Keby som si pozrela to posraté "Nuestro Instituto" (Naše gymnázium), tak by som to dala aj na jedna. Oukej, nebudem blbá... Dialóg bol o ničom. Plánovali sme zahrať nejakú super-duper tragikomédiu, ale bohvie ako to nevyšlo, keďže sme sa mali baviť na stupídnu tému, ktorú mohol vybrať len on. Koniec dobrý, všetko dobré. Idem do druhého ročníka, len toľko.

V jeden deň bolo strašné teplo. Ľuďom sa topili mozgy a pot im vychádzal z každého póru. Mesto sa zmenilo na kafilériu. Na seba som hodila korzet a dlhú čiernu sukňu. Pohľadom som prešla po zjave v zrkadle. Koľká staroba. Vyzerala som ako profesorka dejepisu na OA. Nuž... Prvýkrát v tomto roku sa betónu na ulici dotkli iné podrážky topánok ako mojich miľúbených steel. /Fain, vynášam smeti v papučiach, ale to sa neráta./ Neznášam to prekliate teplo! Keby cez leto neboli prázdniny, zakopla by som sa niekam. Nastúpila som do auta k môjmu podráždenému otčimovi a hajde sa do Metra na hromadné nákupy. Na parkovisku som mala hrozne blbý pocit, akoby som si zabudla obliecť tú sukňu, alebo čo... Niektorým ľuďom by som tie očičká vypichla. Dá sa vlastne kúpiť v Metre niečo, čo je balené len ako jeden kus? Nemyslím. Keby aj bolo, my to nekúpime. Fain, nákup je nezáživný, jednoducho sme nakúpili a išli. Nahádzali sme to do auta a ja som mala ísť za"niesť" košík do toho depa. Keď mi to poslušne vypľulo žetón, chcela som sa vrátiť k Fusionovi. ,,Vami by som sa nechal niekam pozvať." povedal chlapík predo mnou. Nenápadne som si ho premerala. Mohol mať tak dvadsaťosem rokov. Červená košeľa, čierne nohavice, briadka. Nejaký úradníček, ktorého otecko podplatil Oxford, aby tam jeho jediný syn mohol študovať. (Dobre, Oxford asi nie...) Nebola som sfajčená. Kvôli tej debilnej horiacej guli na nebi sa mi scvrkol mozog. ,,Nemalo by to byť skôr naopak?" Chlapík sa usmial tým štýlom: "Zabrala..." ,,V tom prípade Vás niekam pozývam." Prišlo mi megavtipné, že odo mňa niečo chce dvadsaťosemročný chlap. Pre zmenu, som sa uškrnula ja. (xD) Sekunda ticha, ktorú prerušil svojím: ,,Jaro." Škoda, a mne sa tak páči, keď mi ľudia vykajú... Nemala som chuť pokaziť situáciu s debilným "Maggie". Navyše, vždy keď sa mám predstavovať, mi TO napadne, tak som TO povedal. ,,Zdena." Hneď ako som to dopovedala, začala som uvažovať, prečo som nepovedala iné hrozné meno, ktoré sa mi páčili. Dorota, Alica, Dušana. Nabudúce... Zvrtla som sa a začala som kráčať k autu. ,,Môžem Ťa teda niekam pozvať?" Zastala som. ,,Dnes to asi nebude možné. Prepáč." ,,Nič sa nedeje. Tak inokedy. Dáš mi tvoje číslo?" ďalšia nanosekunda ticha pre môj rafinovaný plán. Jarino si zatiaľ vytiahol svoj peckový mobil, v ktorom mal uložené 1500 čísel svojich klientov. Pohla som sa. Prečo len mám tendenciu dávať telefónne čísla nevinných ľudí každému krtkovi s briadkou? Nič to. Zastala som pred naším autom, keď si on uložil číslo cudzieho pána, ktorý práve vo svojom rozpadajúcom sa dome niekde na druhej strane Slovenska varil zemiaky. Takmer sa Jarko neudržal, aby zvýskol na celé parkovisko: "Prekonal som rekord! Už mám v zozname 1501 čísel!" Nenapadlo mi nič lepšie ako: ,,Maj sa zatiaľ." Rýchlo som nastúpila do auta, kde na mňa čakal ďalší zízajúci chlap. Zapla som si pás a usmiala som sa po pod fúz na Jarinka. Ten mi mávol rukou tak...tak úradnícky. Plus ten pohľad na môjho spolusediaceho... Spojka, plyn, odchádzame. Môj výbuch smiechu sa ozýval ešte nasledovných dvadsať minút ako nekončiaci zvuk triangla počas cesty do Rajca.

Neuveríte, ale minulý týždeň prebiehalo výberové konanie na výmenný pobyt do Talianska. Mali sem písať testy z angličtiny. A hádajte čo? Brali tridsiatich a ja som bola šiesta! Nechválim sa, to len taká mimochodná marginália. Chá-chá! Ja viem po anglicky. Čítanie, výslovnosť určite nie, ale viem si preložiť článok bez prekladača. :P Dostala som takú blondínu. Vyzerá to byť disckofilka. Viete, čo myslím? Taká tá afektovaná čanga, čo zbožňuje nakupovanie flitrovaných vecí v obchodných domoch. Och! Chvíľu som bola v strese, ale snáď s ňou niečo urobím... Má pekné oči.

Ozaj, zaľúbila som sa! *_* Sakra, to je na dlhší článok a neviem, či sú toho Vaše oči hodné. Krucinál! Ten jeho úsmev, ktorý vidieť len vtedy, keď mu vietor odhrnie vlasy z tváre... Kľúd! Šibe mi...

Dasvidania, zverenci aristokratov!

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wukyll Wukyll | 16. června 2011 v 23:11 | Reagovat

Skvelé blahoželám , aj k tomu Taliansku  , a vidíš to si 1501. ak ti to fakt povedal tak je imbecil podľa mňa , čo už aj takých treba. Mňa štve že som nikdy nebol nakupovať ešte v metre a ako pako závidím chlapčaťu s vlasmi cez úsmev :D .

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama