Viete vôbec, čo je počítač?!

22. října 2011 v 1:38 | Ambróz I. |  Bláboly
Zapáčilo sa mi písať...ém....oznamy. Potter pribudne zrejme neskôr. Keď si prečítam všetkých sedem kníh a pozriem všetkých osem filmov. Vidím to tak na teraz. Už predom ubezpečujem mojich dvoch čitateľov, že tento článok bude dlhý a neobsažný. Nemáte na to čas, takže čo teraz spravíte? Presuniete sa šípkou do pravého horného rohu a kliknete na taký červený krížik. Baf. Fain, môžem pokračovať. Chcem porozprávať môjmu, teraz už mŕtvemu, blogu o dnešnom dni, lebo...je to absolútne nezaujímavé a také veci sa sem hodia. Ladia s prostredím.


Začalo sa to hlasným kvílením budíka o 4:50. Nie, tak skoro nevstávam, nie som sprostá. Následne bol budík prestavený na 5:00. Neuveríte, čo sa stalo o 5:00. Začal zo seba vydávať zase ten ušitrhajúci zvuk. Prisámvačku, raz ho rozbijem. Päť hodín som nepovažovala za rozumný čas na vstávanie. Prestavila som ho na 5:30. V skratke, tých prestavovaní bolo veľa a ak sa pýtate, či sa mi to chcelo, tak...chcelo. Čo by človek neurobil pre päť minút spánku. Prestavovanie sme teda preskočili. Vstala som o 6:00. Autobus, ktorý chodí 6:35 a zavezie ma pred školu, som zmeškala. Ako? V skutočnosti som nevstala o 6:00 ale o trošku neskôr. Napriek tomu som stihla autobus, ktorý ide 6:40 a zavezie ma na zastávku vzdialenú pól kilometra od školy. Niežeby som nemala rada skoré ranné prechádzky...

To, že som vyrabovala bufet a nejaký neznámy chlap mi podržal dvere, preskočím. (-nie, nestáva sa to často. Naša škola je obydlím hulvátov alebo chlapov, ktorých životným krédom je správať sa antigentlemansky. Je síce pravda, že niekedy mi tieto kraviny lezú na nerv, ale o 6:55, keď ženská drží ledva otvorené oči, padne vhod, keď jej niekto ušetrí ten hnusne namáhavý pohyb rukou.) Prišla som do triedy pripravená zomrieť krutou smrťou počúvania profesorky Háčkovej, majsterky na informatiku. Dovoľte, aby som Vám pani profesorku s krycím menom Háčková predstavila. Je to tisícročná stará rachtla, ktorá, keď sa na Vás pozrie, tak sa vlastne na Vás nepozerá. Jedno jej oko pozoruje východ a druhé západ Slnka, čo hocikto nedokáže, povedzme si úprimne. Vyžaduje od žiakov disciplínu, rešpekt a ticho. Informatiku učí len jednu tretinu z našej triedy, v ktorej som, našťastie (-dúfam, že ste si všetci všimli to, čo ste si mali.), aj ja. Ostatné dve tretiny učí naša sympatická blonďavá matikárka, ktorá na hodinách vyžaduje hlavne to, aby sa jej skupinky vysmievali skupinke pani Háčkovej v znení: "Há! My sme celé dve hodiny na fejsbuku!" Kvôli učivu, čo máme dané na tento rok, naša skupinka zapne počítače približne na začiatku februára. Pre objasnenie nasledujúcej situácie: Minulý týždeň som cítila v kostiach, že sa bude písať písomka z histórie počítačov a keďže mne sa nechcelo byť hore do jednej v noci, radšej som akože zaspala a neprišla na prvé dve hodiny. Písomka sa písala. Spolusediaceho to vytočilo natoľko, že ďalšie tri hodiny na mňa neprehovoril. Všetci plakali a ja som bola šťastná. No ale vráťme sa k tomuto piatku. Ešte stále nerozumiem, ako som mohla pani profesorku Háčkovú porovnávať s ostatnými profesormi na škole a tak hlúpo usúdiť, že tú písomku snáď nedá písať len mne. Najväčšia chyba môjho života. Do teraz mi v ušiach rezonuje jej nežný hlások: ,,Písomky dopadli hrozne. A tie, čo si to mohli opraviť tu nie sú, tak poď ty, Slaboňová, ty si ju nepísala." Skoro som vybuchla od šťastia, keď som zistila, že tou Slaboňovou budem asi ja. Napochodovala som pred tabuľu a čakala, čo sa asi tak bude diať. Možno mi dá oneskorený darček k meninám, alebo len chce, aby som zavrela okná. Ona mi však nič nedala. Veľmi slušne sa ma opýtala, či jej, sakra, viem povedať niečo o nultej generácii. Ak si myslíte, že som v ten moment vedela o histórii počítačov presne toľko, ako som vedela minulý štvrtok o 23:15, tak myslíte správne. Mala som sto chutí rozpovedať príbeh jedného malého dievčatka, ktoré sa narodilo práve v tejto nultej generácii a stalo sa veľmi známou profesorkou informatiky. Zmohla som sa však len na úbohé: ,,Nič." Pani profesorka nezabudla zavtipkovať: ,,Ak ti to vypadlo, tak si to kľudne zodvihni." Následne sme všetci ležali v kŕčoch smiechu. Bol to najvtipnejší vtip, aký sme kedy počuli, tak nás pochopte. Náš záchvat ukončila ráznym: ,,To je za päť." Po ceste na miesto som schytala pár hlúpych urážok od spolužiakov v tvare: ,,Ty bifľa!" Nuž...Nechcem predsa skončiť pri tých zemiakoch, nie?

Keďže ostatné piatkové hodiny nemám s pani Háčkovou, neoplatí sa o nich písať. Len toľko, že ma začína parádne vytáčať školský systém typu: Nemáš úlohu?...Päť. A ja, keď sa po troch týždňoch spýtam, či už majú opravené písomky, tak na mňa pozrú ako na mačku skríženú s jeleňom. Či som takto zdravá. Či si neuvedomujem, koľko oni musia písomiek opraviť. Ale to, že sa ja mám učiť na štyri písomky v jeden deň, to nikoho nezaujíma. Kdežé. Zvykám si...

Ideme na prudký kopec: Po škole sme sa stavili s Mort v jednom čínskom obchode, kde sme si kúpili nášho nového kamaráta. Volá sa Ambróz a je neforemný. Nemá rád, keď mu niekto hovorí živá hmota. Zbožňuje kokos v čokoláde a sušené banány. Nenávidí, keď ho niekto zabalí do fáču a poskáče po ňom len preto, aby zistil, či presiakne cez vlákna obväzu.

Na rad prišlo aj naše miľubené divadlo. Hra "Taká fajn baba ako ty" ma doslova a dopísmena zvalcovala. Jednoducho nemám slov. Bolo to niečo prenádherné. O hereckých výkonoch ani nejdem hovoriť. Je mi jasné, že sa v našom divadle premlelo veľa skvelých hier. Po každej mám hodinu problém súvisle komunikovať, ale táto...vo mne niečo zanechala. Áno, každá vo mne niečo zanechala, ale...Nechajme to tak. Jednoducho by sa to malo začať hrať vo veľkej sále s početným publikom. Nie je to hra tak prepracovaná ako napr. Tretí vek, sú to dve odlišné veci, no napriek tomu ju radím medzi moje najobľúbenejšie diela divadla. Áno, uvedomujem si, že nikto ani len netuší, o čom točím. Raz sem napíšem recenzie na všetky hry. Alebo Vás na ne rovno zoberiem.

Toť vše. Nespomenula som tu toľko vecí. Čajovňu so Zuzkou a Ondrejom, ktorí boli parádne unesení z Ambróza, Mortine šaty, môj skvelý ultra-hypo-antialergénny gél na ruky, sovie spoločné náušnice, ako sa Ambróz dostal na strop divadla, ako som zistila, že namýšľanie si niečoho nie je veľmi dobré, ako aj robiť predčasné závery...

Prečo som taká majetnícka, žiarlivá, závistlivá...vlastne prečo som taký debil? Chýba mi pozeranie HIMYM-ka. Chýba mi to, keď človek vedľa mňa vie, o čom hovorím, keď hovorím. Človek, čo TO pozná. o.O

Odkrágľujte sa, milí-nemilí.

*Nepoznávam seba, odkedy ťa nepoznám. Bolo mi to treba, bolo to treba nám. Ja cítim, zostal som v tom iba sám. To, čo som s tebou skúsil, s nikým už nemusím. Čo som s tebou musel, s nikým už neskúsim.*
No Name - Žily


Post Scriptum: Nadpis konečne tak vzdialene súvisí s textom. Viaže sa k tomu jeden milý monológ môjho spolusediaceho, ktorý hovoril na Kuba za nami, - jeden z tých, čo sú u sympaťáčky blondíny.: ,,Písali ste najekú písomku z histórie počítačov?...Alebo radšej: Brali ste nejakú históriu počítačov?...Viete vôbec, čo je to počítač?!"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Wukyll Wukyll | 23. října 2011 v 0:23 | Reagovat

Ha , ja nemám tak veľa záložiek aby som to zavrel , aj keď už neviem načo si mala málo záložiek , ale zavrela si to :D . Ja som mal ešte na základke učiteľa ktorý mál viac rokov ako škola ktorá bola staršia než samotné mesto , no bol to frajer ktorý vedel že vo worde sa píše . Už viem luck si zavrela , nechápem ako to mohla spraviť taká fajn baba ako ty !. Ešte tam chýbal odkaz napríklad pre mňa , lebo tiež žiarlim ;).

2 eĽ | 9. listopadu 2011 v 12:58 | Reagovat

Toto som ti sem chcela napísať už dávno. Jééééééééj! Ty si ma spomenula vo svojom článku. To je tak ľúbezne milené! V decembri sa...vidíme. dúfam. (:

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama