A možno predsa...Nie.

26. února 2012 v 16:03 | Mŕtva duša |  Diela


,,Pekne voniaš." Cítila som jeho dych na svojom krku, jeho ruku na mojom páse. Začala som premýšľať, či mu voňajú tie vlasy, ktoré mi nejaký chmuľo polial pivom alebo prepotené tričko. Nevedela som, ako sa cítim. Nevedela som, či zimomriavky na celom tele mám pripisovať toľkému vzrušeniu alebo len znechuteniu nad celou tou situáciou. Každopádne, takto som sa neplánovala cítiť v mojom životnom míľniku. Na krku som pocítila dotyk zrejme jeho pier. Práve v ten moment som si uvedomila, že žiadnym vzrušením netrpím. Bolo mi zle. Najradšej by som sa zobrala a odcupkala do svojho stanu, v ktorom som mohla po dvojhodinovom daždi pestovať ryžu. Schúliť sa do deky a prebdieť noc sama. Presne tak. Ale nejaký neznámy druh ohľaduplnosti ma prinútil ostať. Po líci mi stiekla slza. Rýchlo som zavrela oči, aby som zabránila ďalšiemu prívalu úzkosti. On...bol fain. Super chalan. Inteligentný, všímavý, netuctový... Aspoň taký dojem som z neho mala po tých dvanástich hodinách, čo som ho poznala. Napriek tomu som mala problém. Jednoducho som to takto nechcela. Mala som sa cítiť inak. Všetko malo byť inak. Stan? Fain. Dážď? Skvelé! Chlap? Sakra! Prečo som tam len tak ležala so zatvorenými očami, ktorými som istila príval sĺz? Pred týždňom som sa sťažovala na deficit chlapa a teraz ho tu mám opraženého, okoreneného a...nič? Mala som byť nadšená. Začal sa mi hrať s vlasmi. Nevydržala som to. Posadila som sa a začala som si obúvať svoje steely.

,,Čo je?" tiež sa posadil a nechápajúco sa na mňa pozeral.

,,Nič. Dáš mi chvíľu?"

,,Jasné." Začala som šmátrať po zipse, ktorým by som mohla otvoriť stan. Keďže to bol jeho stan, pomohol mi a odzipsoval mi otvor na slobodu. Vychádzajúc ma priveľmi jemne chytil za ruku.

,,Vrátiš sa, však?" Už nie, prosím! Ja nechcem!

,,Jasné." Usmiala som sa do jeho nevinných očí. Zvrtla som sa na cestu...domov? Nie. Preč. Len preč. Niekam ďaleko. Zbrázdila som celé stanové mestečko. Nechýbali pokriky na mol ožratých chlapov, ktorí mi štedro ponúkali pohodlnosť ich stanov. Keď ste sťatý ako činka, zdajú sa vám všetci takí krásni. Radšej som si cez hlavu prehodila kapucňu a snažila sa prebrodiť tú neskutočnú masu bahna. Nie raz som skončila v omladzujúcom kúpeli. Jedenkrát ma zachytil nejaký dlhovlasý chlapík a s perfektným hlasom sa ma opýtal, či som v pohode. Vtedy som však nemala chuť ochkať nad nejakým chlapom. A už vôbec nie nad jeho hlasom. Úprimne som prvýkrát chcela, aby zmizli. Všetci do jedného. Nevedela som presne, kde som. Z toho debilného vína sa mi začala krútiť hlava, ale nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Ako to povedať... S alkoholom už mám ako takú skúsenosť. Nepatrím však medzi tých, čo sa stnú pod obraz Boží a na ďalší deň v autobuse na plnú hubu rozprávajú o tom, ako si, píííp, nič nepamätajú. Prechádzala som okolo ohniska, v ktorom ešte tlelo pár uhlíkov. Vedľa bola zmoknutá karimatka. Nikto tam nebol. Priam dokonalé. Sadla som si na karimatku. V tej chvíli mi vôbec neprekážalo, že je mokrá. Pozorovala som ako uhlík za uhlíkom zhasína. Neďaleko niekto zaziapal: ,,HOVNO". Keďže to bolo veľmi nákazlivé slovo, prešlo asi celým táborom. Nikdy neostalo len pri jednom opilcovi. Pozrela som na oblohu. Tak rýchlo ako mračno prišlo, tak aj odišlo. Na nebi žiarilo milión hviezd. A možno nie. Možno to bol len účinok vína. No bolo to krásne. Odtiaľ hrala gitara, tam ešte doznieval HOVNO ošiaľ, stadiaľ bolo počuť vzdychy...Áno? Neviem. V ten moment som nič nepočula. Bola som len ja a hviezdy. Mohlo prejsť milión chvíľ, keď som odvrátila pohľad. V pahrebe zostali len tri tlejúce uhlíky. Otvoril sa stan oproti. Tackavo z neho vyliezol nejaký chalan. Trvalo pár minút, kým sa zorientoval a preskúmal miesto, kde sa nachádza. Následne vytiahol balíček vreckoviek, z ktorého pár hodil na tri žiariace uhlíky. Ďalej zobral vrece odpadkov a šupol ho k už horiacim vreckovkám. Sadol si vedľa mňa a pozeral na to, ako slabé plamienky nemôžu roztopiť sklenenú fľašu z odpadkov. Z minútového prívalu svetla si pamätám len jeho krásne lícne kosti a mokré vlasy. Sedeli sme mlčky pri skapínajúcom ohni, ktorý mi pripomínal úbožiaka v hladomorni, ktorému raz za čas hodia kôrku chleba, preberú ho k životu a následne ho nechávajú opäť zomierať.

,,Existujú tí praví?" Neviem, čo to do mňa vošlo. Akoby povedal Dušek - na vine bolo víno. Ticho. Vlastne, ja som ani nečakala odpoveď. Asi som ju nechcela počuť. Avšak...

,,Nie." Zaznelo po chvíli do ticha. Rezonovalo mi to v hlave. Nie. Nie. V hlave sa mi prehrávali všetky nie, čo som vo svojom živote počula. Rôzne hlasy, rôzne situácie, rôzne pocity. Nie, nie, nie, nie, nie...

Vstala som a kráčala smerom, ktorý som pokladala za vhodný. Po pól hodine(?) - na čas sa ma, sakra, nepýtajte - som prišla k môjmu stanu. Za ním bol TEN stan.

Odzipsovala som otvor a vliezla dnu. Ľahla som si na bok, zatvorila som oči a pokúšala som sa zaspať. Vtom som pocítila na svojom páse ruku. Oči som mala zatvorené a čakala, čo príde ďalej. Dorazilo však len tiché:

,,Vďaka."



Žiadne pocity, žiadne vnemy! Len jednoducho zaspať jeden vedľa druhého.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wukyll Wukyll | 28. února 2012 v 19:35 | Reagovat

Ale ba hej :D sú ,len si treba stanoviť čo je to pravé , proste mať etalón :D. Šťastný to človek ...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama